Koniec samotky

Autor: Eva Kubaščíková | 30.11.2014 o 17:57 | Karma článku: 5,35 | Prečítané:  850x

„Ahoj, kedy si nastúpil? Aký máš zápal? Odkiaľ si?“, začína každý rozhovor v nasledujúcich dňoch. Páči sa mi, že pacienti sú tu dobre naladení. Najskôr porovnáme diagnózy a skúsenosti z predchádzajúcich pobytov, ale potom už prepneme na veselšie témy a pýšime sa krásami svojich rodísk.

Moja spolubývajúca Marta je z Terchovej. Sympatická čiernovláska, leží tu prvý krát. Vraví sa, že každý človek má svoju nákupnú úchylku. Mojou sú knihy, o čom svedčia 2 kôpky pri posteli. Martinou úchylkou sú časopisy. Každé popoludnie ideme do novinového stánku a Marta zisťuje: „Aké časopisy dnes prišli?“ Teta predavačka si zväčša nepamätá a pôsobí dojmom, že pri každom otvorení úst trpí, a tak sa Marta radšej ďalej nevypytuje a listuje časopisy ostošesť, aby nekúpila taký, čo už má.

Rána nám spestrí teta upratovačka. Toto oddelenie je jej kráľovstvo a poriadok berie veľmi zodpovedne. Vďaka nej máme prehľad kde kto čo vyviedol a čo všetko ju ešte v ten deň čaká. Popri upratovaní s nami povtipkuje a ak treba, vyhreší za neporiadok. Vie tak prehovoriť do duše, že by kľudne mohla pracovať v nápravnom stredisku.

Každé dve-tri hodiny sa všetci pacienti stretávajú v čakárni po kvapky. Posadáme na lavičky a špekulujeme nad najefektívnejším poradím kvapkania. Nie je to také jednoduché, lebo niektorí majú len jedny kvapky a podaktorí aj troje, ktoré vyžadujú pár minút pauzu. Sestričky sú trpezlivé a pripomínajú nám kedy kde máme najbližšie vyšetrenie.

Hlavnou spoločenskou udalosťou je podvečerné pozeranie televízie. Pri mojej poslednej návšteve fičali telenovely a o predné stoličky prebiehal každý večer prudký boj. Teraz som milo prekvapená, že telenovely buď vyšli z módy alebo ľudí prestali baviť. Jeden večer si prisadnem a zrovna beží nejaká súťaž s Bičanom. Nostalgicky si zaspomínam na detstvo, keď som kvôli nemu pozerávala Maxihru a po Igorovi Timkovi bol mojím druhým najväčším idolom. Áno, vždy som mala čudný vkus.

Ďalším rozptýlením dňa sú návštevy jedálne. Jedlo je celkom fajn, až na akútny nedostatok zeleniny. Keď som pri prvých raňajkách videla, okrem chleba s pomazánkou, prílohu jeden mesiačik rajčiny, dúfala som, že je to žart. Nebol. Snažím sa to brať ako tréning vďačnosti.

Na spoločné sprchy som si už zvykla. Sú navzájom oddelené závesmi, takže poskytujú pocit súkromia. Väčšinou ich dokonca mám len pre seba. Včera už ale pri mojom príchode jedna obsadená bola a keď som pustila vodu, počujem od vedľa „Ježišmária“. Nechápala som, kým sa neskôr môj prúd príjemne teplej vody nezmenil na ľadový a pre zmenu som „Ježišmária“ kričala ja. Neplánované otužovanie spôsobené spoločným prívodom vody. Pochopené, prijaté, nabudúce radšej počkám.

Pred spaním chcem prvý krát využiť lampu nad posteľou. Šťukám, šťukám a stále nič. Po chvíli dobehne sestrička a sonduje aký mám problém. Domnelý vypínač je v skutočnosti zvonček a tak som miesto svetla zalarmovala sestričku. Našťastie sa za planý poplach nehnevá a len mi odhalí polohu ozajstného vypínača.

Ako ležím v posteli, premietam si udalosti posledných dní. Vďaka fajn kolektívu ubehli vcelku rýchlo a bezbolestne. Nielen pacienti, aj sestričky a doktorky sú veľmi fajn. V polospánku mi príde na um pesnička Sestrička z kramárov. “Usmievavá, modro-biela, podobá sa na anjela ...“ Posledná myšlienka patrí sestričkám z Hágov. Aj oni si zaslúžia podobnú pesničku. A lekárky tiež.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?