Peklo, nebo, nech sa páči - Končíme

Autor: Eva Kubaščíková | 28.12.2014 o 14:32 | Karma článku: 3,96 | Prečítané:  1009x

“Tráva bola každým dňom zelenšia a jedlo stále chutnejšie”, popisoval mi zážitky kamarát, ktorý bol na meditačnom zásede pred pár rokmi. U mňa to dopadlo podobne, niežeby sa kuchár zo dňa na deň zlepšoval, ale zmysly vďaka upokojeniu mysle postupne zbystrovali. Zvykla som si natiahnuť stolovanie na dvoj- až trojnásobok zvyčajného času a vychutnávať každý hlt.

Hoci bolo odporúčané po obede už nejesť, využívala som nováčikovskú úľavu v podobe večere. Až po pár dňoch som sa odhodlala čeliť hladu a večere zrušiť. Problém s hladom bol nakoniec viac psychický než fyzický. Škvŕkanie v žalúdku síce prichádzalo, ale po pár minútach pozorovania zase prestalo. Za to myšlienky štýlu: “Naposledy si jedla pred 5 hodinami a najbližšie budeš až o nekonečných 14 hodín”, ma prenasledovali celý večer.

Nevečerajúci mali miesto večere najčastejšie kocku čokolády, ktorá sa mi zdala žalostne malá. Našťastie aj tu zabralo natiahnutie zjedenia z 10 sekúnd na pár minút. Pár minút s nohami vyloženými pri okne s výhľadom na hory. Z tohto malého rituálu sa stala moja obľúbená časť dňa. Kľúčovým bolo prestať riešiť aká je tá kocka malá a jednoducho si ju naplno po kúštičkoch vychutnať. Pôžitok z uvedomelého zjedenia jednej kocky tak prevýšil typické neprítomné ulamovanie z celej tabuľky.

Keď sa prvý týždeň vyriešili fyzické prekážky, ďalej som sa mohla viac koncentrovať na to, čo sa deje v hlave. Medzi moje obľúbené knihy patrí Sila prítomného okamihu od Tolleho. Keď čítam Tolleho, vždy ma nadchne a som odhodlaná žiť viac v prítomnosti. Vydrží to žalostne krátko kým ma vír bežného života zase nepohltí a zabudnem. Aj na Javorí som zo začiatku v hlave fičala ďalej, podnetov z predchádzajúcich dní bolo habadej. Keď ten myšlienkový kolotoč spomaľoval, prišla najskôr úľava, ale rýchlo ju vystriedala nervozita. Som zvyknutá stále niečo riešiť, analyzovať a plánovať, na Javorí som mohla plánovať akurát tak kedy si dám čaj a kedy pôjdem na záchod. Nervozita rástla, až mi na nervy liezlo úplne všetko a len som odrátavala čas. Pri rozhovore som sa vyžalovala Dassanovi, poradil mi prerušiť meditáciu a ísť sa radšej prejsť, pospať si, nemá zmysel pokračovať kým sa neupokojím.

Vybrala som sa lesnou cestičkou skoro behom, až keď som kvôli únave spomalila, začala som vnímať ako je vonku krásne. Začiatok jesene, listy sfarbené do žlto-červena. Kde tu posed alebo osamelá chalupa. Keď niečo šuchoce, je to srnka, po ľuďoch ani stopy. Sadnem si do trávy a pozorujem stonožku. Nie takú klasickú chlpatú, ale s kožúškom, ako také mini plyšové zvieratko. Presúva sa plynulo a ladne, čokoľvek sa vyskytne v ceste, priľne k tomu a ide ďalej, žiadne prekážky neexistujú. Sedím, kukám na ňu a nervozita je zrazu preč.

Večer sa vraciam do meditačnej miestnosti a prvú hodinu preplačem, lebo ma zavalí vlna vďačnosti, že tam môžem byť a tiež za to, čo mám doma. Vráti sa mi odhodlanie a chcem využiť ďalšie dni naplno. Veď príležitosť sústrediť sa celý deň na seba a svoje pocity sa zase tak skoro nevyskytne.

Ďalšie dni sa striedajú koncentrované hodiny s menej vydarenými a stále častejšie cítim vo vnútri pokoj, o ktorom som dávno snívala. Počas večerných rozpráv Dassana rozoberá veľa zaujímavých tém, priblíži budhizmus, myšlienku, že všetko utrpenie vyplýva z lipnutia. Lipnutia na veciach, ľuďoch, pocitoch, roliach… Zaraďujem sa medzi “kuracie srdcia”, ktoré pred osvietením uprednostňujú pôžitky bežného života vyplývajúce z lipnutia.

Predposledný deň meditačné centrum zahalí húf lienok. Lienky sú po všetkých stenách, kobercoch a prilietajú ďalšie, nikdy som nič podobné nevidela. Sú aj na izbe, zatiaľ len na stenách, ale zdá sa mi, že čoskoro obsadia aj postele a predstava ako s nimi v noci spím a pri prevracaní niektoré priľahnem sa mi vôbec nepáči. Po zotmení našťastie dobrovoľne odlietajú

V ten deň som už menej sústredená, návrat do bežného života je blízko a zvyk plánovať sa nevytratil. Pred odchodom si chcem pozisťovať ako mi idú spoje zo Zvolena, a tak po 2 týždňoch púšťam mobil. Po príchode mi kamarát ukazoval cestičku, ktorou sa mám vybrať, keď chcem chytiť signál,  ale neviem ju nájsť. Na tom nie je nič prekvapivé, keďže sa viem stratiť aj v obchoďáku. Vyberám sa preto náhodne a odbočujem vždy doľava, aby som sa vedela vrátiť späť.

Po hodine chôdze sa mobil konečne rozdrnčí a následne nachvíľu zamrzne ako nabiehajú nové správy a maily. Kým vyhľadávam informácie o vlakových spojoch, všimnem si ako ku mne kríva nejaký deduško. Premýšľam, ako mu bez slov vysvetliť, že držím ušľachtilé mlčanie. Nič rozumné mi nenapadá a deduško vyzerá tak nadšene z možnosti konverzovať, že sľub mlčania poruším. Porozpráva mi ako si tu žije a vyzvedá, z ktorej pionierskej školy som prišla na výlet. Vysvetľujem, že som už pracujúca osoba a prišla som z Bratislavy. Slovo Bratislava zaujme a nasleduje otázka do koľkých škôl som chodila. Zarazená nezvyčajnou otázkou zrátam základná+stredná+výška a odpovedám tri. Dedko sklamane reaguje:”Ej, počul som, že v Bratislave sú samí vzdelanci, ale vidím, že to nie je také ružové. Tri školy, veď to aj ja, obyčajný chlap z dediny, mám štyri, ten rok si už dievočka mohla vydržať.” Došlo mi, čo myslel školou a váham, či má zmysel vysvetľovať. Je ale kopec hodín, odmietam pozvanie k nemu do chalupy a odoberám sa naspäť do centra, pomaly čas baliť.

Toľko k môjmu prvému zásedu. Ľudia sa ma často pýtajú, čo bolo pre mňa najdôležitejšie, čo mi dal takýto zásed do života. Asi najväčším prínosom je pre mňa lepší kontakt so sebou, naladenie sa na seba. Negatívne pocity sa spracovávajú oveľa ľahšie, keď si ich uvedomujem v zárodku. Napríklad taký hnev, keď si ho uvedomím pri vzniku, nie som ním ešte celá pohltená a mám možnosť voľby. Stojí mi táto situácia za rozčuľovanie? Za pokazenie dňa? Pokazím ho najmä sebe. Hnev sa väčšinou pri analýze rozplynie a keď si aj treba situáciu s niekým vydiskutovať, s čistou hlavou sa ľahšie hľadajú rozumné argumenty.

Pre udržanie tejto bdelosti doma s občasnými výnimkami ďalej denne meditujem. Cítim isté oslabenie, ale stále je to oveľa lepšie ako pred Javorím, takže som za tento zásed veľmi vďačná a teším sa o rok na ďalší.

Viac informácií o meditačnom centre sa nachádza na stránke javorie.com a rada zodpoviem otázky prípadných zvedavcov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?